...ale ja tu chcem ostať žiť!

Autor: Lucia Kušnírová | 4.7.2017 o 9:19 | (upravené 4.7.2017 o 13:50) Karma článku: 6,63 | Prečítané:  1520x

Povedzme to nahlas - skutok sa stal, skutky sa dejú a korupcia existuje. A nebavíme sa tu o prepravke šampanského v kufri auta, darčekových taškách ani o štyroch kilách klobás.

V priebehu posledných mesiacov som si pozrela dve zaujímavé inscenácie SND. Od prvej ubehli cca dva mesiace, od druhej pár dní. Elity poukazovala a v niektorých momentoch veľmi konkrétne zobrazila tienisté stránky bývalého režimu a jej predstaviteľov, hra Rodáci nastavuje zrkadlo súčasnej spoločnosti. Nájdeme v nej zastúpenie rôznorodých skupín tvoriacich našu spoločnosť – kotlebovec, proaktívni bojovníci za práva, bývalý ŠTB-ák, homosexuáli, či skupina prostých obyvateľov Bohom zabudnutej dedinky. V prvom rade chcem vyjadriť naozaj veľké nadšenie z toho, že SND ako „štátne“ divadlo prezentuje hry tohto typu a vysiela týmto spôsobom jasný odkaz medzi širokú verejnosť. Keď vo mne dozneli všetky emócie ohľadom hereckých výkonov, vypovedaných slov až po nevypovedané myšlienky, uvedomila som si, že jedna veta z repliky mladej demokratky mi zostala znieť v ušiach o trochu viac než ostatné. „Ale ja tu chcem ostať žiť!“, znela jej odpoveď na reakciu jednej z dedinčaniek na to, že ak sa jej tu nepáči, môže odísť...

Som presvedčená, že tento pocit zažíva obrovské množstvo (nielen) mladých ľudí žijúcich na Slovensku. Na jednej strane je tu pocit bezmocnosti a frustrácie z aktuálnej situácie, pocit, že najlepšie bude odísť niekam, kde to síce nazývať domovom nebudeme, ale žiť sa nám bude ľahšie. Na tej druhej je v nás stále patriotizmus, hrdosť na vlastnú krajinu, pocit, že sem patrím, pocit, ktorý dá človeku len rodná zem a jediné miesto, ktoré môžem nazvať domov. Nedovolím si kritizovať, ani hodnotiť tých, ktorí odtiaľto odišli. Takéto rozhodnutie si vyžaduje obrovskú odvahu, odhodlanie nechať všetko poznané, vlastné, blízke a odísť preč. Ale o tom som nechcela. Existuje pomerne veľká skupina v zahraničí žijúcich našincov, ktorí by sa veľmi radi vrátili domov, do rodnej krajiny, avšak častokrát počujem, že kým bude situácia taká, aká je, nevrátia sa.

Ja tu chcem ostať žiť. Nechcem a neviem si predstaviť život iný, preč odtiaľto. Dnešná generácia niekedy zabúda na to, že možnosti, ktoré im demokracia ponúka, a ktoré sú pre nich samozrejmosťou, pár desiatok rokov také samozrejmé neboli. Je  našou povinnosťou, povinnosťou každého jedného z nás, upozorňovať, pripomínať a vzdelávať mladých ľudí o tom, čo tu bolo kedysi, o našej histórii. Len tak môžeme prispieť k tomu, že zmätená neinformovaná  mládež spolu s frustrovanými ľuďmi ochotnými uveriť rýchlo kvaseným riešeniam budú rozhodovať o osude našej krajiny spôsobom, aký sme mali možnosť vidieť v posledných parlamentných voľbách.

Je veľmi smutnou vizitkou našej spoločnosti, že v našom parlamente sedia fašisti. Ľudia, ktorí popierajú základné princípy demokracie a s Bibliou v ruke hlásajú lásku k blížnemu. Ľudia, ktorí sa neštítia oslavovať ako „jediného skutočného prezidenta tejto krajiny“ človeka, ktorý poslal na smrť tisíce nevinných. Ľudia, ktorí ponúkajú rýchle a účinné riešenia na problémy, ktoré je potrebné riešiť systémovo. Tí, ktorí ak nie obhajujú, tak minimálne popierajú tak závažnú škvrnu v ľudskej histórii ako je holokaust, tí ktorí sa „demokraticky“ zhromažďujú a hlásajú svoje bludy presne tam, kde povedomie ľudí o týchto skutočnostiach je na bode mrazu a miera ich frustrácie z ignorancie takzvaných systémových strán závratne stúpa. Práve na tomto mieste je potrebné jasne definovať svoj postoj a šíriť ho ďalej. Minimálne z úcty k našim predkom a obetiam všetkých zverstiev fašizmu aj bývalého režimu a tiež z obavy o budúcnosť tejto krajiny a život našich potomkov v nej.

Jasná definícia nášho postoja, jasné vyhradenie – toto je zlé a toto tu nechceme, je jediná cesta ako zabrániť ďalšiemu šíreniu protidemokratických postojov. Že je to nedemokratické? Je naozaj nedemokratické zakázať, odsúdiť a eliminovať niečo, čo v duchu demokracie hlása idey, ktoré demokracii ako takej odporujú? Demokracia neznamená, že si každý robí čo sa mu zachce. Neznamená to, že môžem povedať čo chcem a kde chcem, o tom demokracia nie je. Ani sloboda prejavu, ktorá je častokrát zneužívaná a mylne prezentovaná na šírenie antidemokratických postojov, šírenie nenávisti a popieranie základných ľudských práv. Demokracia je o slobode slova, ktorá končí tam, kde začína sloboda slova druhého človeka. Naše práva končia tam, kde narážajú na práva iných. Je plne s princípmi demokracie zakázať zhromaždenia skupín, ktoré sa „demokraticky“ zhromaždia, aby šírili to, čo už vo svojej podstate naráža na základné piliere demokracie. Je absolútne demokratické povedať, že takáto politická strana nemá v demokratickom štáte svoje miesto v parlamente. Demokratické je s nimi nediskutovať, nevyjednávať, nedať im (demokraticky) priestor na to, aby šírili myšlienky rozkladajúce demokraciu. A nakoniec, je maximálne demokratické žiadať rozpustenie strany, ktorá hanobí iné rasy, popiera holokaust a šíri extrémizmus.

Nebojme sa vyhradiť, jasne definovať svoj postoj. Extrémistov tu nechceme! A nech už je príčina toho, že kazia obraz o stave našej krajiny tým, že sedia v parlamente, akákoľvek, naša povinnosť je urobiť všetko pre to, aby sa to pri najbližšej príležitosti zmenilo. Ja sama som mala to šťastie, že som mohla študovať, a študovať kvalitne. A aj keď som okrem demokracie žiaden iný režim (našťastie) nezažila, plne si uvedomujem, že tento stav tu nie je len tak, zadarmo, a že nie je nemenný. O to viac cítim povinnosť nebyť ľahostajná. Nie všetci z mojich rovesníkov alebo mladších ročníkov mojej generácie mali rovnakú možnosť. Aj tu možno nájsť príčinu veľkej miery dezinformovanosti a nevedomosti. My, generácia, ktorá nemusela pohnúť ani prstom a narodila sa v demokracii, si neuvedomujeme, že nie je samozrejmosťou. Vo väčšine prípadov nemáme ani poňatia o tom, koľko úsilia, potu, zaťatých zubov a sily stálo našich starých otcov a otcov ich odhodlanie zabezpečiť pre nás lepší život, život bez strachu vyjadriť svoj názor, slobodne sa vzdelávať, cestovať alebo nakupovať pomaranče. O to väčšia je naša povinnosť, povinnosť nás všetkých neustále to nám – generácii, v ktorej rukách je budúcnosť tejto krajiny, pripomínať, učiť, pamätať, vzdelávať a najmä – jasne definovať náš postoj.

Pochádzam z malého mesta nachádzajúceho sa na východe Slovenska. Zhruba pred týždňom organizovala strana M. Kotlebu v našom meste zhromaždenie. Demokratické, riadne nahlásené, pokojné zhromaždenie. V mestách a obciach, kde ľudia zápasia s každodennými základnými životnými problémami, kde zoči-voči a na vlastnej koži pociťujú zlyhávanie nášho sociálneho systému, je jednoduchšie zaujať rečami a sľubmi o rýchlom riešení. Presne toto je cieľová skupina obyvateľstva, cez ktorú si extrémisti naháňajú svojich priaznivcov. Pozrime sa necelých 100 rokov dozadu, do predvojnového Nemecka. Rovnaké demokratické zhromaždenia, hlásanie jednoduchých hesiel, riešení, demokratické voľby, demokratické zvolenie vodcu... Som nesmierne hrdá na to, že naše mesto zaujalo jednoznačný postoj a toto zhromaždenie zakázalo. Síce sa nakoniec aj napriek zákazu uskutočnilo, podstatné je ale  jednoznačné vyjadrenie postoja, jasný signál mesta – extrémisti tu nemajú čo hľadať.

Mnohí budú namietať, že je to zbytočné, že sa tu aj tak nič nezmení. Viaceré aktivity posledného obdobia hovoria presný opak. Záleží na „malých“ gestách a jasnej definícii postojov! Nie sú to len ojedinelé výkriky, ani pochod organizovaný „deckami“, ani zbytočné petície za zrušenie amnestií. Tie decká svojou húževnatosťou a odhodlaním naplnili námestia a získali podporu tisícok ľudí, Ústavný súd zrušil tzv. Mečiarove amnestie a vyslal jasný signál o tom, že škvrnu, ktorá špiní minulosť našej krajiny, je potrebné odstrániť. Že zneužívanie moci je neprípustné a najvyšší predstavitelia krajiny nie sú nedotknuteľní. Koncom mája bol podaný aj návrh na zrušenie politickej strany Kotleba – ľudová strana Naše Slovensko. Verím, že aj v tomto prípade súd návrhu vyhovie.

Povedzme to nahlas - skutok sa stal, skutky sa dejú a korupcia existuje. A nebavíme sa tu o prepravke šampanského v kufri auta, darčekových taškách ani o štyroch kilách klobás. Zneužívanie moci je u nás na dennom poriadku a bezmocný pocit ľudí v nemennosť tohto stavu prerastá vo frustráciu, ktorá núti spoločnosť uchýliť sa k zúfalým, zlým a nebezpečným riešeniam. Dôležitý je náš postoj, naše odhodlanie a jednoznačné vyhradenie – nič z toho tu nechceme. Každý malý krok sa ráta, žiadna iniciatíva nie je zbytočná, ale priam žiadaná. Aby sa história nezopakovala. Aby sme neboli odsúdení prežiť ju znova na to, aby sme sa poučili. Pretože keď budeme ľahostajní voči okoliu, voči sebe, voči tejto krajine, keď nebudeme presadzovať, šíriť  a ctiť si to, čo máme a to, čo si myslíme, budeme nútení prijať a myslieť si to, čo vymyslí niekto iný....(svojou) VLASTNOU HLAVOU.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?